HĽADANIE STRATENÉHO MIERU

Zrnko ryže je väčšie ako celá zem

Dvadsiateho mája, po troch mesiacoch pobytu vo väzení v Pchjongjangu, ma presunuli do väzenia v Hungname. Cítil som rozhorčenie a tiež som sa hanbil pred Nebom. Pripútali ma k nejakému zlodejovi, aby som nemohol utiecť. Naložili nás do auta a viezli sedemnásť hodín. Keď som sa díval z okna, rozhostil sa mi v duši hlboký pocit smútku. Zdalo sa mi neuveriteľné, že sa budem viezť touto kľukatou cestou pozdĺž riek a dolín ako väzeň.

Väzenie Hungnam bol koncentračný tábor pre ľudí, ktorí pracovali v továrni na dusíkaté hnojivá v Hungname. Počas nasledujúcich dvoch rokov a piatich mesiacov som vykonával ťažké nútené práce. Nútené práce sa v Severnej Kórei vykonávali podľa vzoru Sovietskeho zväzu. Sovietska vláda nemohla jednoducho zabiť ľudí, ktorí patrili k buržoázii alebo neboli komunisti, lebo sa na ňu díval svet a na mienke sveta Sovietom záležalo. A tak prišli s trestami v podobe nútených prác. Ľudia, ktorých takýmto spôsobom vykorisťovali, museli pracovať dovtedy, kým nezomreli od vyčerpania.

Severokórejskí komunisti odkopírovali sovietsky systém a odsudzovali všetkých väzňov na tri roky nútených prác. V skutočnosti však väzni zvyčajne zomreli skôr, ako im vypršal trest.

Naše dni sa začínali o 4.30 ráno. Museli sme sa zoradiť na voľnom priestranstve, kde sa naše telá a šaty preverovali, či nemáme zakázané veci. Vyzliekli sme sa donaha a každú časť odevu potom podrobne prezerali. Do každého kusa odevu búchali toľkokrát, až v ňom neostalo ani posledné zrnko prachu. Celá procedúra trvala najmenej dve hodiny. Hungnam bol na pobreží a v zime tam fúkal vietor ostrý ako nôž, ktorý sa zarezával do našich nahých tiel.

Keď sa previerka skončila, nakŕmili nás príšernou stravou. Potom sme pochodovali štyri kilometre do továrne na hnojivá. Pochodovali sme vo štvoriciach vedľa seba, museli sme sa držať za ruku s osobou vedľa seba a nikdy sme nesmeli dvíhať hlavu. Okolo nás boli stráže s revolvermi a puškami. Každý, kto spôsobil zdržanie svojho radu, alebo kto sa nedržal za ruku s človekom vedľa neho, bol kruto zbitý za pokus o útek.

V zime bol sneh hlbší, ako je výška človeka. Počas zimných rán, keď sme museli pochodovať snehom hlbokým na výšku človeka, som mal v hlave pocit, akoby sa všetko krútilo. Zamrznutá cesta bola mimoriadne šmykľavá a studený vietor fúkal tak nemilosrdne, že nám vstávali vlasy na hlave. Boli sme slabí a hoci sme boli po raňajkách, stále sa nám podlamovali kolená. Aj tak sme sa však museli presunúť na pracovisko, aj keby to znamenalo celú cestu ťahať za sebou naše unavené nohy. Keď som kráčal po tejto ceste, ktorá ma priviedla na pokraj bezvedomia, stále som si opakoval, že patrím Nebu.

Na území závodu stála veľká hromada niečoho, čo sme slangovo nazývali „amoniak“. V skutočnosti to bol pravdepodobne síran amónny, čo bola bežná forma hnojiva. Hromada vznikla tak, že materiál sem prepravil dopravný pás a vyzeralo to ako biely vodopád, ktorý padal na hromadu pod ním. Tesne po dopade z pásu bol materiál dosť horúci a aj uprostred zimy sa z neho dymilo. Rýchlo sa však ochladzoval a stvrdol na hmotu pevnú ako ľad. Našou prácou bolo vykopať hnojivo z hromady lopatami a nakladať ho do jutových vriec. Túto hromadu hnojiva, ktorá bola vysoká vyše dvadsať metrov, sme volali „hnojivová hora“. Na veľkom priestranstve odkopávalo hnojivo osemsto až deväťsto ľudí, takže to vyzeralo, akoby sa snažili preseknúť horu na dve časti.

Boli sme organizovaní do skupín po desať a každá skupina mala za úlohu naplniť a naložiť denne 1 300 vriec. Takže každý človek musel denne naplniť 130 vriec. Keď skupina nesplnila normu, zredukovali jej prídel jedla na polovicu. Všetci pracovali tak, ako keby ich život závisel od splnenia normy.

Aby sme si uľahčili nosenie vriec s hnojivom a robili to čo najefektívnejšie, vyrobili sme si z oceľového drôtu ihly, aby sme mohli lepšie zaviazať vrecia, keď sa naplnili. Zvykli sme položiť drôt na koľajnice, ktoré prechádzali po dlážke továrne, kadiaľ sme vozili malé železničné vozíky na nakladanie materiálu. Keď sme prešli po nich vozíkom, drôt sa sploštil a potom sa dal použiť ako ihla. Na robenie dier vo vreciach sme používali úlomky skla z rozbitých továrenských okien. Stráže s nami museli asi mať súcit, keď videli surové podmienky, za akých sme pracovali, lebo nám nikdy nebránili rozbíjať v továrni okná. Raz, keď som chcel prehryznúť drôt, zlomil som si zub. Aj dnes vidno, že mám jeden predný zub zlomený. Mám ho ako trvalú spomienku na väzenie Hungnam.

Všetci väzni z ťažkej práce chudli. Ja som bol výnimka. Dokázal som si zachovať váhu 73 kilogramov, čo mi ostatní väzni závideli. Vždy som vynikal vo fyzickej sile. Raz som ale začal byť veľmi vážne chorý a mal som symptómy podobné tuberkulóze. Tieto príznaky mi trvali skoro mesiac. Nevynechal som však ani jeden deň práce v továrni. Vedel som, že keby som bol chorý, ostatní väzni by museli odpracovať moju časť práce.

Spoluväzni ma vďaka mojej sile začali volať „oceľový muž“. Vydržal som robiť aj tú najťažšiu prácu. Samotné väzenie a nútené práce však pre mňa neboli tým najväčším problémom. Je jedno, ako zúrivo vás bijú, alebo v akom ste hroznom prostredí, ak má človek v srdci konkrétny cieľ, dokáže prežiť.

Väzni boli tiež vystavovaní kyseline sírovej, ktorá sa používala pri výrobe síranu amónneho. Keď som pracoval v oceliarni Kawasaki v Japonsku, bol som svedkom viacerých prípadov, keď osoba, ktorá zvyčajne čistila nádrže na skladovanie kyseliny, zomrela na následky otravy. Situácia v Hungname bola oveľa horšia. Pôsobenie kyseliny sírovej bolo také škodlivé, že spôsobovalo stratu vlasov a vredy na koži, z ktorých vytekal hnis. Väčšina ľudí, ktorí pracovali v továrni, vracala krv a približne po šiestich mesiacoch ľudia zomierali. Na prstoch sme nosili kusy gumy ako ochranu, ale aj cez ne sa kyselina rýchlo prežrala. Výpary kyseliny si prežrali cestu aj cez naše odevy, ktoré sa stali nepoužiteľnými, a z toho nám praskala koža a potom krvácala. V niektorých prípadoch bolo u väzňov vidieť až kosti. Museli sme však pokračovať v práci bez možnosti odpočinúť si čo i len jeden deň, aj keď naše rany krvácali a vytekal z nich hnis.

Naša denná norma stravy bola menej ako dve malé misky ryže. K tomu sa nedávalo nič iné, ale dostávali sme polievku z reďkovkovej zelene a soli. Polievka bola taká slaná, že nám spôsobovala pálenie v hrdle, a ryža taká tvrdá, že sme ju nemohli jesť bez toho, aby sme ju nespláchli polievkou. Nikto nikdy nenechal ani jednu kvapku polievky. Keď sme dostali svoju misku ryže, väzni si rýchlo vložili všetku ryžu do úst naraz. Keď zjedli svoju vlastnú ryžu, pozerali sa dookola a občas naťahovali svoje krky, aby videli, ako jedia ostatní. Niekedy sa stávalo, že väzeň dal svoju lyžicu do cudzej polievky, a začala sa bitka. Jeden kňaz, čo so mnou sedel v Hungname, mi raz povedal: „Daj mi jednu fazuľu, a až sa odtiaľto dostaneme, dám ti dve kravy.“ Ľudia boli takí zúfalí od hladu, že keď nejaký väzeň zomrel počas jedenia, ostatní mu vybrali z úst všetku nezjedenú ryžu a zjedli ju sami.

Bolesť z hladu poznajú iba tí, ktorí ho zažili. Keď je človek hladný, obyčajné zrnko ryže získa obrovskú hodnotu. Ešte dnes, keď si spomeniem na Hungnam, cítim napätie. Je ťažké uveriť, že jediné zrnko ryže môže dať telu takú vzpruhu, ale keď je človek hladný, túži tak po jedle, že sa z toho ide zblázniť. Keď má človek plný žalúdok, svet sa zdá veľký, ale pre hladného človeka je zrnko ryže väčšie ako celá zem. Zrnko ryže má pre hladného človeka obrovskú hodnotu.

Od prvého dňa, keď som došiel do väzenia, som si zaviedol zvyk, že som vzal polovicu svojho prídelu ryže, rozdal som ju spoluväzňom a sám som si nechal iba druhú polovicu. Robil som to tri týždne a potom som začal jesť celý prídel. Tým som nadobudol pocit, že dostávam prídel ryže za dvoch ľudí, čo mi uľahčovalo vydržať hlad.

Život v takomto väzení bol taký hrozný, že človek, ktorý to nezažil, si to nedokáže ani predstaviť. Polovica väzňov zomrela do roka, takže sme boli každý deň svedkami, ako v drevených debnách cez zadnú bránu vyvážajú mŕtvych. Pracovali sme veľmi ťažko, a nemali sme nádej, že sa stadiaľto dostaneme inakšie než ako mŕtvola v drevenej rakve. Ten režim nepoznal zľutovanie a bol krutý, ale to, čo robili nám, prekračovalo akékoľvek hranice ľudskosti. Všetky tieto vrecia s hnojivom, naplnené slzami a žiaľom väzňov, sa nakladali na lode a odvážali do Sovietskeho zväzu.

Autobiografia reverenda MunaHĽADANIE STRATENÉHO MIERU